Ako som vyprevadila anjela

Mala som 3 deti. Keď mal najstarší syn 2 roky, narodili sa nám dvojičky. Danko bol prvý z nich, buclatý, životaschopný, usmievavý, rád jedol aj spieval.  

Bolo to náročné obdobie, prechodne u nás bývala svokra, ktorá mi s drobcami pomáhala. V januári 2011 boli deti choré, mali chrípku. V jeden večer sme našli Danka v postieľke zvláštne sa zvíjať v kŕčoch a volali sme pohotovosť. Výsledok: febrilné kŕče z horúčky, dva dni na pozorovaní v nemocnici. Vo februári sme dostali chrípku znova, celá rodina kompletne v horúčkach a na antibiotikách. Dávali sme na Danka veľký pozor, zrážali sme mu teplotu, boli sme stále v pohotovosti. V jeden večer mu otec dal liek proti teplote, ešte si v postieľke spieval, až kým nezaspal. O pol hodinu ho išiel pozrieť ako spinká a ozvalo sa už len zúfalé volanie: zavolajte sanitku, Danko nedýcha! Nikdy nezabudnem na ten obraz: Danko položený na zemi, meravý výraz…zdal sa mi taký drobný v tom dupačkovom pyžamku… Jeho otec mu dával okamžite umelé dýchanie a masáž srdca a ja som volala pohotovosť   Trvalo to večnosť, operátorka mi kládla milión otázok a ja som vedela, že ide o minúty. Keď som zložila, muž na mňa pozrel a vraví tichým hlasom: „neviem,či už nie je neskoro“. Danko nereagoval, kľakla som si na dlážku a obaja sme sa snažili ho oživovať. Vydržali sme na tej dlážke do príchodu záchranky…trvalo to večnosť a mne to bolo zrazu jasné. Kým si záchranári porozkladali nástroje a dávali mu šoky, ja som sa odobrala do spálne, kde plakal Dankov braček dvojička. Chytila som ho do náruče, hladkala ho po hlavičke a pozerala na hodinky. Bolo mi úplne jasné, že čas už vypršal. Vtedy som si uvedomila, že už nechcem, aby ho oživili, pretože by bol doživotne ťažko postihnutý. Vtedy som sa s ním začala rozprávať.Poďakovala som sa mu za to, že tu s nami bol a odprevadila som ho do nebíčka. Nechala som ho odísť. Už vtedy, v tú noc som sa s tým v duši zmierila. Verila som a dodnes verím, že nad nami bdie a stráži nás.    Tá noc bola nekonečná. Po konštatovaní smrti ešte prišla ohliadajúca lekárka, polícia, a nakoniec pohrebná služba. Ešte sme boli vypovedať na polícii, kde bolo vznesené obvinenie na neznámeho páchateľa. Všetky vybavovačky ohľadom úradov a pohrebu som riešila ja. Vtedy som si uvedomila svoju silu. Musela som ísť ďalej, ešte mi ostali dve deti.   Trvalo asi pol roka, kým sa život dostal do normálu, najstarší syn začal chodiť do škôlky a ja som ešte pokračovala v materskej dovolenke. Otvorila som sa svetu, začala som sa angažovať v obci, našla som si partiu ľudí, ktorou som sa obklopila. Na Danka si stále spomíname, chodím občas na hrobček porozprávať sa s ním, aj s deťmi sa o ňom rozprávame, aký by bol, keby tu s nami bol. S manželom táto téma ostala tabu, nechcel sa so mnou o ňom rozprávať, uzavrel sa do seba a doteraz sa s tým nezmieril.    Veľakrát som rozmýšľala nad tým, prečo sa to stalo. Nie som veriaca, nechodím do kostola, ale verím v to, že všetko má svoj vyšší zmysel. Keďže Dankova smrť bola taká nečakaná, vyzeralo to, ako zásah zhora. A určite sa to stalo z nejakého dôvodu. Možno to raz pochopím, mám na to ešte celý život.